Dnes je utorok, 04.október 2022, meniny má: František
Čas čítania
3 minutes
Zatiaľ prečítané

Minca plná lásky

jún 10, 2022 - 10:00
Milí čitatelia, s Českou mincovňou sme vám priniesli súťaž o naozajstné exkluzívne mince, zlatú svadobnú a striebornú mincu. Začítajte sa do pekných príbehov lásky, ktoré možno píše aj váš život.
Foto: 
shutterstock

Úplne rozumiem tomu, že peniaze nie sú tým pravým symbolom romantických citov a skôr symbolizujú zlatokopku. Ja som ale výnimka. Obyčajná päťdesiatcentovka ma priviedla až k oltáru. Vyrastala som v malej dedinke a Miloš, chlapec od susedov, ktorý je odo mňa o dva roky starší, bol mojím kamarátom a parťákom už od útleho detstva. Keď som začala chodiť do školy, vždy ma počkal pred naším domom, pekne ma chytil za ruku, odviedol do školy a znovu aj priviedol. Spravili sme si úlohy a potom sme sa spolu hrávali na lúke či na dvore.

Tak to išlo celé roky. V poslednom ročníku základky, keď sa Miloš už učil za automechanika, sme začali k sebe cítiť niečo viac a celá dedina nás považovala za nerozlučný pár. Rešpektovali to naozaj všetci. Na zábavách sa ma nikto neopovážil ani len požiadať o tanec, bez toho, aby si najskôr nevypýtal dovolenie od Miloša. Ani na chvíľu som nezapochybovala o tom, že on je pre mňa tým pravým, jediným, s ktorým strávim svoj život. 

On už pracoval v autodielni, keď som zmaturovala na obchodnej akadémii a prirodzene, že sa začalo hovoriť o svadbe, ktorú sme chystali na jeseň. Nikoho to neprekvapilo. Celé leto sa schádzala „rodinná rada“ z mojej aj Milošovej strany a pripravovala sa veľkolepá svadba. Musela byť skutočne dokonalá, veď som bola jediné dieťa svojich rodičov a tí sa vo mne naozaj videli.

Neplánovaný výlet

V auguste som nastúpila do prvého zamestnania, na recepciu hotela v okresnom meste. Všetci zamestnanci, samozrejme, mužského pohlavia, ma spočiatku obskakovali a balili ma, ale len do momentu, keď sa dozvedeli, že som zadaná a o chvíľu zmením priezvisko. Každý to rešpektoval. Do svadby chýbal ešte týždeň, keď sa vedenie nášho hotela rozhodlo, že pre zamestnancov zorganizuje team building v jednej ozdravovni v Nízkych Tatrách. Na svoj prvý dospelácky výlet som sa veľmi tešila. Milošova reakcia ma ale schladila. Namietal, že týždeň pred svadbou sa to nehodí a že by som si mala radšej zobrať voľno a keď so svojimi argumentmi nepochodil, pritvrdil. Začal ma poúčať. Akože som mladá a naivná a môže ma niekto pobalamutiť, že on vie, ako to na takých „výletoch“ chodí a podobne. Prišlo mi to smiešne. Odrazu mi došlo, že môj ochranca sa mení na žiarlivca, ale úprimne, celkom mi to lichotilo, no neodradilo. Na firemnú akciu som predsa len išla.

Človek mieni, minca mení...

V Tatrách bolo úžasne. Predpoludním sme mali pracovný program, potom sme mohli ísť na turistiku a po večeroch sme sa s kolegami bavili v spoločenskej miestnosti. Samozrejme, pri všetkej slušnosti. Veľmi dobre som sa cítila v spoločnosti nášho prevádzkara – Tibora. Bol o niečo starší odo mňa, ale mal úžasný zmysel pre humor, kvôli čomu ho každý vyhľadával. Veľa sme sa spolu nasmiali.

Bola streda, na druhý deň sa náš pobyt končil a ja som si na piatok zobrala voľno, kvôli svadbe. Už sme dolaďovali len posledné detaily, ako je kaderníčka a podobne.

Okolo siedmej večer, tesne pred večerou, mi zaklopal na dvere Tibor, či mu nemám požičať päťdesiatcentovku, do automatu na kávu. Pozvala som ho ďalej a začala šacovať všetky vrecká a dno kabelky, keďže v peňaženke bola len platobná karta. Dobre sme sa pri tom bavili, keď sa zrazu otvorili dvere a v nich stál Miloš...

Premeral si ma a Tibora studeným, nenávistným pohľadom a zasyčal: „Vedel som, že to takto dopadne.“   „Miloš,“ doslova som zaúpela. „To nie je tak, ako si myslíš, všetko je inak. Ja ti to vysvetlím.“  „Netreba. Čo mi chceš vysvetľovať, že ste tu hrali človeče? Ja som ťa varoval...“  Tresli dvere a my sme sa s Tiborom na seba nechápavo pozerali. Po chvíli sa dvere znovu rozleteli a Miloš hromovým hlasom zakričal: „Žiadna svadba nebude. Píš si.“

Klesla som na posteľ, zaborila hlavu do dlaní a zúfalo som začala premýšľať, ako to poviem našim. Všetko je nachystané, hostia pozvaní, šaty pripravené.

„Svadba bude,“ ozval sa odrazu Tibor. „Evka, predsa nemôžeme dopustiť, aby sa koláče pokazili a toľko škody narobilo. Ja si ťa vezmem.“ Začala som sa smiať ako šialená. Brala som to ako ohromnú recesiu a rovnako z recesie som prikývla...

No, aby som to skrátila. Domov som sa vrátila s Tiborom a vysvetlila zarazeným rodičom, že nič sa nemení, svadba bude tak, ako sme to pripravili, akurát ženích sa nebude volať Miloš, ale Tibor a že im to potom vysvetlíme, ale teraz nie je ten pravý čas na chápanie súvislostí, lebo aj my dvaja sme z toho tak trochu ešte vedľa.

Musím povedať, že svadba sa naozaj vydarila. Na hostine bolo veselo a po pol noci už nikomu neprekážalo krstné meno mladého zaťa....

Od tých čias uplynulo už pätnásť rokov. Narodili sa nám tri deti a my stále žijeme v krásnom manželstve, v ktorom panuje smiech a láska. Tá osudná, päťdesiatcentová minca, má u nás svoje čestné miesto. Opatrujeme ju ako veľkú drahocennosť, ako symbol lásky, ktorá si kráča po svojich cestičkách a nemožno ju predvídať, ani ju naplánovať...

- - Inzercia - -