Dnes je štvrtok, 11.august 2022, meniny má: Zuzana
Čas čítania
8 minutes
Zatiaľ prečítané

Byť iba pri deťoch to sa jeden zblázni. Nazrite do sveta štyroch matiek - umelkýň

január 29, 2022 - 13:54
Skôr než som sa stala mamou mala som o rodičovstve krásne, romantické predstavy. Dúfala som, že moje čisté a spokojnosťou žiariace dieťa chodí so mnou na všetky pracovné stretnutia, v rohu si vyfarbuje dokonalý obrázok a ja vybavím aj nemožné. Potom prišla realita. S mojimi predstavami bol koniec a ja som musela žiť život matky, ktorý som si vôbec nevysnívala. Zaujímalo nás či matky, ktoré pracujú v umení, majú tiež podobnú reálnu skúsenosť alebo je to naozaj len chiméra. Preto sme oslovili štyri matky umelkyne a položili sme im sedem otázok..
Foto: 
Archív Ľuba Petrovská

Ako sa vekom a skúsenosťami menili vaše životné priority. Mám na mysli študentské obdobie a realita po skončení školy. Túžili ste po dieťatku?

Ľubomíra Petrova, 40 rokov, fotografka, deti: Simonka 11 rokov, Erich 8 rokov: Po skončení vysokej školy sa moje priority veľmi nezmenili. Stále som chcela byť slobodná, pracovať, zarábať peniaze a venovať sa fotografii. Na prahu tridsiatky mi však začali prudko búšiť biologické hodiny a keď som doopatrovala môjho otca s onkologickým ochorením, zatúžila som mať vlastnú rodinu.

Diana Mašlejová, 32 rokov, spisovateľka, dieťa: Artur 6 mesiacov: Musím sa priznať, že do tridsiatky som na dieťa ani nepomyslela. Písanie pre mňa nie je práca ani kariéra, je to poslanie a naplnenie môjho života. Túžba po dieťati prišla až vtedy, keď som sa na to cítila a bola som pripravená zladiť literatúru a dieťa tak, aby ani jednému nič nechýbalo. 

Katarína Koščová, 39 rokov, speváčka, deti: Adam 9 rokov, Anna 4 roky: Ja som nad bábätkom neuvažovala, až kým sme sa nedali dokopy s mojim mužom. Dokonca som mala obdobia, keď som si vravela, že deti ani nechcem. To bolo ešte na gymnáziu a na vysokej škole. Moje priority sa na prahu tridsiatky začali prudko meniť. Zrazu mali naši priatelia  prvé deti a mne a môjmu mužovi  došlo, že raz budeme chcieť deti aj my. Rozmýšľaľa som racionálne a chcela som materstvo „stihnúť“ do tridsiatky. Tak sa aj stalo. Moje racionálne myslenie sa prudko zmenilo na silnú emocionálnu túžbu po dieťatku.

Kristína Mesároš, 38 rokov, maliarka, deti: Isabella 7 rokov, Maximilian 5 rokov: Kým som študovala, neriešila som nič. Reálny život prišiel až pár rokov po škole. Keď som sa vydala a narodila sa mi dcérka, vôbec som nevedela čo ma čaká a realita bola veľká životná zmena. Silná láska a veľký pocit strachu. Strachu o dcérku.

Dá sa do vašej profesie nenásilne vtlačiť aj vaše poslanie matky? 

Ľubomíra: Do poslania matky vtláčam moju profesiu. Môj materinský cit je vyšší ako moje ambície, a to už mám veľké deti. Dcéra má jedenásť rokov a syn osem.  Kým nie sú v škole, zaberú mi všetok čas. Už len počúvať ich je náročné. 

Diana: Určite áno. Zatiaľ som popri synčekovi dopisovala staršie texty, ale teraz cítim, že ma môj Arturko inšpiruje k novým príbehom.

Katarína: Určite sa to dá, ale ja to neviem. Už som počula, videla, zažila umenie, kde umelec reflektoval svoj vzťah s deťmi, opisoval ako ho rodičovstvo zmenilo, obohatilo, ale mne to jednoducho nejde. Neviem nájsť správne slová. Všetko, čo mi zíde na um je patetické. Možno len neprišiel správny čas.

Kristína: Je to viac menej veľká logistika, ale čím sú deti väčšie, tým je to jednoduchšie. Pri prvom dieťati som síce mala snahu pracovať a nevypadnúť z kolobehu umenia, ale deti si svoj čas vyžadujú. Bolo to tažké pre mňa ako umelkyňu pochopiť a hlavne akceptovať realitu. Vždy si hovorím že robím čo môžem a len dúfam, že nerobím príliš veľa chýb.

Reflektujú vaše deti na vašu profesiu, nachádzajú sa v nej? 

Ľubomíra: Moje deti sú už veľké, reflektujú na moju profesiu. Dcéra tak, že získala voči foteniu odpor, neznáša, keď mi má ísť pomôcť, naopak, syn mi pomáha rád, lebo vo všetkom vidí zisk a odmenu. Keďže pracujem z domu, dcéra mi závidí, že "nemusím chodiť do práce". Obe moje deti sú výtvarne nadané, vymýšľame aj spoločné projekty napr, dizajny na tričká.

Diana: Arturko má ešte len pár mesiacov, takže reflektuje najmä na to či je dobre napapaný. Čítam si s ním však denne, a na knihy reaguje pozitívne už od narodenia. Spočiatku bolo čítanie jediná vec, ktorá ho vedela upokojiť.

Katarína: Anička je zatiaľ príliš malá, aby rozumela tomu, čo robíme. A Adamka to skôr otravuje. Obaja majú radi veľmi radi hudbu, ale nespájajú si ju nutne so mnou. Adamko to vníma skôr z tej druhej strany mojej popularity, keď ma napr. niekto zastaví na ulici a jemu to lezie na nervy. Na druhej strane rád s nami cestuje, keď máme koncerty. Má rád ten spoločný čas, nové miesta a mestá. Okrem toho má Adam veľmi dobrý sluch, tak uvidíme, či to nejako v buducnosti zúžitkuje.

Kristína: Ateliér mám v doma, takže moju profesiu berú ako súčasť domácnosti. Myslím, že moju prácu vnímajú veľmi prirodzene. Podľa učiteľov sú kreatívni a majú talent, ale v tom mladom veku sa to podľa môjho názoru nedá ešte určiť.

katarina_koscova.jpg

Foto: 
Archív Katarína Koščová

Aký máte názor na staré známe tvrdenie o učení v zmysle škola hrou. Dá sa vaša práca skĺbiť s vašimi materskými povinnosťami? 

Ľubomíra: Uznávam školu hrou, ale mňa nebaví stále niečo vymýšľať. Môj syn je príkladom tohto tvrdenia. Keď ho do niečoho nútim hneď sa zasekne.  To platí aj o domácich úlohách. Keď ho chcem naučiť písať, musím vymyslieť niečo podobné ako "poďme hrať meno mesto zviera vec písomne".

Diana: Škola hrou je ideálny stav - niekedy sa však treba prekonať, naučiť sa byť húževnatý. Som si istá, že pracovitosť je pozitívna vlastnosť, ktorá človeku otvára dvere do sveta

Katarína: My máme obrovské šťastie, že moja mamka aj svokra sú ochotné strážiť naše deti, keď sme na cestách. Môj manžel je aj mojím manažérom a veĺakrát sa pri menších koncertoch mení aj na zvukára a technika, takže cestujeme skoro stále spolu. Som nesmierne vďačná za babky, lebo to je neskutočná pomoc. Bez nich by sme svoju prácu pravdepodobne nemohli robiť, aspoň nie v takomto rozsahu.

Kristína: Nemyslím si, že sa to dá skĺbiť. Pri maľovaní sa musím sústrediť a väčšinou potrebujem ticho. Snažím sa čas zadeliť tak, aby som trávila čas s deťmi, keď sú doma. Keď som sama, pracujem. Vo voľnočasových aktivitách s nimi chodím do galérie, či na vernisáže. Je dôležité viesť deti k estetike, ktorá je mne blízka. Spomeniem knižky, ktoré ilustrujú moji obľúbení ilustrátori. Obklopujem ich vecami, ktoré mám rada, či už sú to obrazy, porcelán, kvety, to všetko ich ovplyvňuje, formuje ich vkus a estetické cítenie.

Na ktoré obdobie doterajšieho života vašich detí si najradšej spomínate aj z hľadiska vašej profesie? 

Ľubomíra: Z tohto pohľadu je najlepšie terajšie obdobie, lebo mám viac času, a bude to stále lepšie. Úplne sa budem môcť venovať práci, až keď mi deti odídu z domu. Moje večery patria umeniu nepracujem vo vyhradenom pracovnom čase. Veľa vizualizujem, premýšľam.

Diana: Zatiaľ sme s Arturkom na začiatku, ale jeho novorodenecké vyspávanie mi umožnilo napísať celú knihu. Teraz už je to o čosi komplikovanejšie, ale čas si vždy nájdem. A rada.

Katarína: Mňa zakaždým baví to, čo práve je. S Adamkom je to teraz super, vieme sa dlho rozprávať, má neskutočnú fantáziu, je to parťák, s ktorým vieme bez problémov cestovať aj na dlhšie vzdialenosti. Akurát sme cestovanie museli obmedziť  pretože v septembri nastúpil do školy. Ale inak je to nesmierne vďačné obdobie. Vidím aký začína byť samostatný. A Anička má teraz v decembri dva roky. Skúma, miluje zvieratká, vodu, svojho brata. Je zaujímavé ako sa druhé dieťa chce doťahovať vo všetkom na to staršie. Snaží sa sama obliekať, obúvať, je to celkom srandovné. Aj krásne, aj únavné. Klasika.

Kristína: Krásne obdobie bolo keď boli deti úplne maličké bábätká, ale užívam si aj súčasnosť, keď majú sedem a päť rokov.  Baví ma s nimi cestovať, čo je v tomto veku už príjemné. Ja som veľa cestovala v rámci mojej profesie a to je tiež svet, ktorý by som im chcela ukázať.

Aký máte dnes hodnotový rebríček týkajúci sa materstva a profesie?

Ľubomíra: Na prvom mieste materstvo, potom profesia. Ako deti rastú môže sa  žena venovať svojej práci viac a viac, lebo byť iba pri deťoch to sa jeden zblázni. Žena sa potrebuje realizovať. Veľmi by som chcela apelovať a bojovať za to, aby ženy matky mali skrátené pracovné úväzky, pokojne aj za plný plat. To je dnes u väčšiny zamestnávateľov takmer nemožné. Mohli by tak lepšie zvládať aj deti. Som na voľnej nohe, a vôbec si neviem predstaviť, ako by som mohla byť niekde deväť hodín denne. Kto vyberie deti zo školy, nakúpi, navarí, uprace, poperie, spraví si s nimi domáce úlohy, pohrá sa, pozrie si film, porozpráva sa? A to som si ešte nenašla chvíľku pre seba.

Diana: Sú to neporovnateľné kategórie. Som rada, že Arturko má rodičov, ktorí milujú svoju prácu. Som presvedčená, že takéto prostredie dieťa pozitívne motivuje. Pre mňa umenie nie je práca, je to poslanie, naplnenie, potreba - rovnako tak aj pre môjho partnera hudobníka. Robíme to s láskou. A s láskou vychovávame aj nášho synčeka.

Katarína: Čo sa týka hrania my sme dosť poľavili. Aj keď hrávame stále pomerne veľa, ale povedali sme si, že ak máme odchádzať od detí, tak to musí stáť za to. Začali sme si  viac vyberať. Koncerty, miesta, mestá, podujatia, o ktorých vieme, že sú krásne. Už si nemôžeme dovoliť hrať hocikde a ani to nechceme. Čas pri deťoch je zrazu omnoho hmatateľnejší. Akoby sa zhmotnil. A je tým pádom aj omnoho vzácnejší.

Kristína: Nikdy neprestanem byt matkou. Strach o deti si nosím vždy a všade so sebou. Zároveň je to ten najkrajší pocit lásky, ktorý sa nedá opísať ani vysvetliť kým sa neprežije. Práca je  všetko ostatné.

Ak by si vybrali vaše deti rovnaké povolanie zasahovali by ste do ich profesného života?

Ľubomíra: No to je jednoduché - iba nenútenou a nenápadnou podporou.  Aby som im neliezla na nervy a mali stále pocit slobody a samostatnosti.

Diana: Ja i môj partner svoju prácu milujeme. Je to naša radosť, poslanie, osobné naplnenie. Verím, že domáce prostredia ovplyvní aj nášho syna. Nezáleží na tom, akú profesiu si vyberie. Pevne však verím, že ju bude robiť s láskou a že sa v nej nájde. Ako mama ho chcem viesť k pracovitosti.

Kristína: Určite by som im poskytla zázemie, čo sa týka priestoru, to je dôležité. Cestu si však musia nájsť sami. Snažila by som sa zdieľať moje skúsenosti, aby ich to posunulo vpred. Bola by som šťastná keby mali prácu ktorú milujú, tak ako ja.

Katarína: Ak by si moje deti vybrali to isté povolanie aké mám ja, nebudem im brániť. Vo všeobecnosti si neviem predstaviť, že by som im bránila, ak by si vybrali akékoľvek povolanie, ktoré je v súlade so zákonom a bude ich baviť. A asi by som sa len snažila dávať im rady v rámci mojich skúseností. Nech to robia najpoctivejšie ako vedia, nech sú pracovití, nech sú vždy fér k ľuďom s ktorými pracujú a bude dobre.

 

- - Inzercia - -